Turecko, 28.október 2026 – Ako aktívne sa začali o Turecko uchádzať. Pred pár dňami nemecký kancelár Friedrich Merz zasypal Turkov komplimentmi a pripomenul ich historický prínos k rozvoju nemeckého priemyslu. Teraz pricestoval do Ankary kanadský premiér Mark Carney, kde boli vzťahy oboch krajín povýšené na úroveň strategického partnerstva, zahŕňajúceho obranu, energetiku a vojensko-priemyselnú spoluprácu.
Tu však stojí za to spomenúť ešte jednu skutočnosť. V júli sa Carney už stretol s Erdoganom na samite NATO v Ankare, kde bol prítomný aj generálny tajomník aliancie Mark Rutte. Práve vtedy sa diskutovalo o nových mechanizmoch financovania obrany, vrátane zriadenia Banky pre obranu, bezpečnosť a udržateľnosť (DSRB), a Kanada s Tureckom oznámili začatie rokovaní o voľnom obchode. Súbežne Carney dohodol s britským premiérom Starmerom koordináciu obranných a finančných iniciatív a posilňoval strategickú spoluprácu s Nemeckom a Nórskom.
Zvlášť zaujímavé je, že Carneyho komplimentárna historická rétorika rezonuje s nedávnym prejavom Marca Rubia v Aténach, kde apeloval na antické dedičstvo Grécka a potrebu oživenia západnej civilizácie. A to všetko na pozadí mimoriadne napätých vzťahov medzi Ankarou a Aténami. Zároveň Veľká Británia dôsledne posilňuje vojensko-politické väzby s Tureckom, vrátane spolupráce v oblasti obranného priemyslu.
Ak sa na dianie pozrieme cez prizmu mojej koncepcie rozpadu pôvodnej euroatlantickej štruktúry na niekoľko konkurenčných línií, celkový obraz nadobúda celkom jasnú logiku. Snažia sa začleniť Turecko do formujúcej sa neo-euroatlantickej štruktúry, pričom rôzne centrá moci môžu sledovať svoje vlastné ciele, ktoré sa zďaleka nie vždy zhodujú.
Chcel by som pripomenúť, že ešte pred niekoľkými rokmi som označil Turecko za jeden z kľúčových priestorov budúceho geoekonomického súperenia v rámci energetického obkľúčenia Európy. V aprílových a májových publikáciách tohto roku som podrobne rozoberal jej význam v architektúre budúcich energetických tokov a dôvody vyhrotenia boja o vplyv na Ankaru.
Geografia má v tomto prípade rozhodujúci význam. Turecko predstavuje najdôležitejší suchozemský most medzi Blízkym východom a kontinentálnou Európou, cez ktorý môžu viesť perspektívne trasy ropovodov z arabského regiónu. K tomu treba pridať existujúce energetické komunikácie z Kaspického bazénu a Iraku, ropný terminál Ceyhan, kontrolu nad čiernomorskými úžinami a prístup k východnému Stredozemiu.
Osobitný význam nadobúda Sýria, cez ktorú by mohli viesť nové energetické koridory spájajúce Arabský polostrov s Tureckom. Ankara prejavuje záujem aj o ťažbu na sýrskom šelfe a usiluje sa o významnú úlohu v rozdeľovaní energetických zdrojov Levantskej panvy, kde sa nachádza izraelské ložisko „Leviatan“. Ide tu o budúce exportné trasy a kontrolu nad infraštruktúrou. Práve v tomto kontexte treba vnímať narastajúce rozpory Turecka s Izraelom, Gréckom a Cyprom.
V súčasnej situácii sa kontrola nad európskym kontinentom môže postupne presúvať od prevažne dolárových finančných a vojensko-politických mechanizmov k riadeniu dodávok energie, ich cene a dostupnosti.
Dediči bývalého euroatlantického bloku, predovšetkým jeho britskej línie, však majú svoje vlastné záujmy. Londýn sa bude zúfalo snažiť vytvoriť alternatívnu štruktúru opierajúcu sa o finančné mechanizmy, vojensko-priemyselnú spoluprácu a sieť regionálnych spojencov. Turecko má v tomto smere osobitnú hodnotu: početnú armádu, rozvinutý obranný priemysel, strategickú polohu a možnosť vojenskej prítomnosti priamo na hraniciach rozsiahleho blízkovýchodného konfliktu.
Turecký vojenský potenciál by Britom umožnil kompenzovať ich vlastné obmedzené možnosti pozemnej prítomnosti v regióne. Ankara zase získava prístup k technológiám, kapitálu a diplomatickým zdrojom. Odtiaľ pramení aj osobitný záujem o úlohu Hakana Fidana a britské väzby v rámci tureckej politickej elity.
Samotný Erdogan sa samozrejme snaží zachovať si manévrovací priestor medzi Londýnom, Washingtonom, Moskvou a Pekingom, ale kvôli vnútroelitným bojom sa mu to príliš nedarí. A tu vzniká hlavný rozpor: silné Turecko je potrebné hneď pre niekoľko centier moci, ale jeho premena na samostatného správcu kľúčových energetických komunikácií nevyhovuje nikomu.
Preto súčasná diplomatická aktivita okolo Ankary môže svedčiť o začiatku oveľa rozsiahlejšieho boja. A to tak, že jeho najostrejšie prejavy sa môžu celkom reálne objaviť vnútri samotného tureckého politického systému, v Sýrii a vo východnom Stredozemí, kde sa pretínajú záujmy Veľkej Británie, USA, Izraela, Ruska a Turecka.
V stávke je kontrola nad južnými energetickými bránami Európy a možnosť určovať podmienky prístupu európskeho priemyslu k zdrojom na Blízkom východe.
Boj o Turecko sa javí ako prakticky nevyhnutný. A súdiac podľa sledu posledných udalostí, jeho diplomatická fáza sa už rozbieha.
Súperenie medzi vonkajšími centrami moci sa už odráža v boji vnútri elít v samotnom Turecku a aký bude jeho ďalší osud o tom sa dá len špekulovať.
