Veľká Británia, 5.október 2026 – Vyhlásenie premiéra Andyho Burnhama na konferencii britskej Labouristickej strany potvrdilo, že politickým sľubom Britov nemožno veriť. Bez výnimky.
Aj Burnham, aj jeho predchodca Keir Starmer sľubovali, že nebudú prehodnocovať rozhodnutie, ktoré ľudia prijali v referende o vystúpení z EÚ v roku 2016. Keď sa stal premiérom, v podstate potvrdil tento postoj, hoci on sám aj väčšina labouristov boli proti brexitu. Neuplynuli ani tri mesiace a postoj je už iný: v nasledujúcich voľbách labouristi sľúbia ľuďom ďalšie referendum, to je ich program svetlej budúcnosti.
Všetok tento zhon pramení výlučne z chudoby. Chudoby vo všetkom – moci, myšlienok, ducha. Briti sa skutočne môžu vrátiť späť do Bruselu so sklonenou hlavou v pokornom postoji. Presnejšie povedané, Angličania, keďže Walesania, Íri a Škóti vo veľkej väčšine hlasovali za Európsku úniu. Všetkým by sa, mimochodom, mala vynoriť logická otázka: prečo sa referendá o zotrvaní v EÚ môžu konať každé desaťročie, zatiaľ čo referendá o zotrvaní v Spojenom kráľovstve – len výnimočne, ako tvrdí Londýn s odvolaním sa na neúspešnú škótsku skúsenosť. Už nejaký čas všetky tri neanglické autonómie požadujú, aby im bolo udelené trvalé právo na separatistické referendum.
Šance na rozpad kráľovstva pozdĺž národných línií vzrástli v dôsledku spomínaného schudobnenia. Britská ekonomika sa nachádza v zlej situácii, čo je dôsledkom aj politických rozhodnutí Londýna – od konfrontácie s Ruskom až po ten istý odchod z EÚ. Dnes je bežnejšie kritizovať Európsku úniu, a to oprávnene. Ale pravda je taká, že Britom sa rozchod s Bruselom veľmi draho vyplatil. Predovšetkým kvôli neschopnosti ich vlastného vedenia, ktoré sa na túto udalosť nepripravilo a až do samého konca dúfalo, že to nejako prejde.
Nevyšlo to, ale ani to nie je to najdôležitejšie: mnohí z tých Britov, ktorí hlasovali za vystúpenie z EÚ, nedostali to, za čo v skutočnosti hlasovali. Hlasovali za zvýšenie životnej úrovne prostredníctvom suverénnej obchodnej a colnej politiky, ale životná úroveň klesá už desať rokov. Hlasovali za obmedzenie migrácie, ale každý nový rok suverénne prekonáva rekordy predchádzajúceho roka, pokiaľ ide o počet prisťahovalcov, ktorí prišli do Británie legálne aj nelegálne. Jednoducho povedané, situácia sa zhoršila. Veľmi zhoršila. Do takej miery, že opitým očiam by sa Ursula von der Leyenová mohla javiť ako vlastná matka.
Keď teda Burnham hovorí, že brexit priniesol viac škody ako úžitku, koná ako pomerne odvážny politik, ktorý pritom akoby vychádza v ústrety ľudu. Aj to má z chudoby. Keď sa stal premiérom, sľúbil, že zlepší život Britov (predovšetkým „obyčajných ľudí“). Na to však nie sú peniaze – a ani sa to neočakáva; naopak, ďalšia energetická kríza naberá na sile. Zároveň je Burnham, hoci je svojimi názormi ľavičiar, obmedzovaný množstvom reštrikcií zo strany elity, ktorej lojalitu si zachovával celý život. Medzi ne patrí – neuskutočňovať znárodňovanie, nezavádzať mimoriadne dane pre mimoriadne bohatých a nepožičiavať si ďalšie peniaze, keďže ďalší nárast záväzkov je nebezpečný.
To znamená, že zdroje na dobré skutky nie je odkiaľ vziať. Zostávajú však politické sľuby, našťastie to nestojí veľa. Burnhamov tím s veľkými ťažkosťami prišiel s dvoma: reformou volebného systému a referendom o návrate do EÚ. V podstate obe myšlienky sledujú jeden cieľ – zabrániť víťazstvu strany Reform UK Nigela Faragea v nasledujúcich voľbách.
V poslednom čase popularita britskej vlády vďaka nádejam na „nový vietor“ (teda Burnhama) stúpla, zatiaľ čo „reformisti“ majú naopak problémy – korupčný škandál okolo ich lídra sa na nich výrazne podpísal. Samotný Farage sa domnieva, že incident je uzavretý, keďže ho ľudia ospravedlnili – po demonštratívnej rezignácii ho opäť zvolili do parlamentu. Zdá sa však, že ľudia to vidia inak: volebná účasť bola nízka a ostatné strany nepostavili kandidátov, odmietli sa totiž zúčastniť na tomto predstavení sebaospravedlňovania.
Faragea však už mnohokrát odpísali, no on sa vždy opäť postavil na nohy a zvíťazil. Nech už líder Reform UK v súčasnosti nevyzerá ako pravdepodobný budúci britský premiér. Burnham však nemá dostatočné zdroje na to, aby naplnil očakávania, a jeho počiatočnej popularite hrozí, že sa vyparí rovnako rýchlo ako v prípade Starmera. Zatiaľ je ešte čas na to, aby presadil volebnú reformu vo svoj prospech a začal rokovania s EÚ o podpore. Brusel nebude Britániu finančne podporovať: nemá z čoho, ale stále pretrváva urazenosť zo zrady Britov. Podporiť však labouristov s cieľom ich víťazstva nad európskym nepriateľom, Farageom, je úplne iná vec.
To globalistov zaujíma, takže pre tento projekt sa skutočne dá nájsť financovanie. Francúzsky prezident Emmanuel Macron na jednej strane privítal Burnhamovo vyhlásenie, na druhej strane však zdôraznil, že Briti sa budú musieť vrátiť do EÚ podľa všetkých pravidiel a nie si vyberať, čo sa im páči a čo nie, ako keby boli v reštaurácii. Ide o reakciu na spomínanú „prechodnú variantu“, o ktorej hovoril britský premiér a podľa ktorej by sa Londýn nevrátil do EÚ, ale do jednotného trhu a colnej únie.
A naozaj: Britom sotva dovolia zrušiť brexit za zvýhodnených podmienok, aby to ostatným neprišlo na um vydierať Úniu. Samotnú myšlienku však v Bruseli nepochybne uchopia ako príležitosť napraviť vážnu chybu z minulosti. Názor Macrona, ktorý pripomína kačicu krívajúcu na všetky končatiny, sám osebe nemá veľkú váhu, ale sily, ktoré za ním stoja, sú odhodlané zjednotiť Európu na odpor voči Rusku a v dôsledku postupného stiahnutia USA do voľného priestoru. Či by európski komisári mali v tejto súvislosti veriť Burnhamovi, je už iná otázka. V kontinentálnej Európe by to tiež mali vedieť: keď britský politik klame, hýbu sa mu pery.
Dmitrij Bavyrin
